Slider

24. mája 2020

ekologickejšia starostlivosť o zuby s ecoheart

Starostlivosť o zuby nie je nič nové, o čom by som Vám dnes mohla písať romány. Predsalen, je to niečo, čo patrí do každodennej rutiny všetkých z nás. O čom by som Vám však dnes chcela napísať, je ekologickejší spôsob, ako sa dá k starostlivosti o zuby postaviť...

ecoheart zubná pasta, ústna voda a zubná kefka

ecoheart sa o vás postará.

Podľa názvu sa Vám môže zdať, že ecoheart je zahraničná značka, avšak nie je to pravda. Ecoheart je naša slovenská značka, ktorá začala výrobou drevených bambusových zubných kefiek a stojí za ňou Roman Kovacs. Dnes sa ecoheart nevenuje iba výrobe zubných kefiek, ale i zubných pást a ústnych vôd. Navyše, z každej predanej kefky ecoheart venuje 10% na ním vybrané ekologické projekty. No nie je to skvelé? 

ja & ecoheart.

... jednu takú kefku sama vlastním, a aj keď som najprv mala obavy, či štetinky nebudú príliš drsné, všetky obavy sa vytratili hneď pri prvom použití. Štetiny sú naozaj jemné a dokonca si viete vybrať z niekoľkých farebných variant. Kefka je zabalená v sklenenej skúmavke s korkovým štupľom, čo nie je iba estetické ale aj ekologické :) A keď Vám kefka prestane slúžiť, stačí štetinky odstrihnúť a bambusové telo kefky hodiť do kompostu, ktorý si s ním ľahko poradí :)

Ako som už spomínala, značka ecoheart nezostala iba pri bambusových kefkách, ale na svojom konte má i ústnu vodu & zubné pasty. Ústnu vodu fresh s príchuťou mäta a eukalyptus som si zaobstarala ako druhý produkt od tejto značky. Po prvom použití ma prekvapila jej chuť, pretože aj keď je stále svieža, nie je taká ostrá ako iné značky. Asi to však bude tým, že iné značky nie sú 100% prírodné, ako ecoheart :) Navyše udržiava prirodzené pH v ústach, odstraňuje baktérie, pôsobí protizápalovo a prichádza vo dvoch príchutiach - fresh s príchuťou mäta a eukalyptus & tasty s príchuťou škorica a klinček :) 

Aj pri zubných pastách máte na výber z dvoch príchutí - herbal s anízom a kamilkou & fresh s mätou a eukalyptom. Ako asi tipujete, aj pri výbere zubnej pasty som siahla po príchuti fresh, aby sa pekne dopĺňala s ústnou vodou :) A ani ona nezaostáva za ústnou vodou, a rovnako je 100% prírodná - bez etanolu, fluoridov a plastových obalov. Namiesto toho používajú prírodné alkoholy, žiadne fluoridy a sklenené fľašky s dávkovačmi. Na zubnú pastu boli doma rôzne ohlasy, čo chápem, pretože opäť (a predsalen) je zaujímavé prejsť z "klasických" pást na tie prírodné. Klasické pasty penia ako divé a majú neuveriteľne sviežu chuť, ktorá môže byť niekedy až nepríjemná. Ako i ústna voda i táto pasta je stále svieža, ale nie tak nepríjemne, ako tie klasické pasty. Nepení tak moc, ako klasické pasty, ale zuby krásne vyčistí a stále máte pocit čistých, umytých a sviežych zubov, takže nie je to žiadne mínus. Práveže naopak, je to veľké plus - máte prírodnú a kvalitnú zubnú pastu! Čo viac si priať...

kde nájsť ecoheart.

Ja som si svoju ecoheart rodinku kúpila v mojej obľúbenej dm drogerie, ale túto značku nájdete i v mnohých e-shopoch (napríklad zemito.sk) alebo si môžete nakúpiť priamo v e-shope ecoheart.

Poznáte značku ecoheart?

Tento článok nie je spoluprácou so žiadnym z menovaných obchodov ani so značkou ecoheart.

úvodná fotografia: vlastná, zdroj: ecoheart.sk, zemito.sk

15. mája 2020

ja & stres

Neviem, v ktorej časti môjho života sa udialo, že sa zo stresu stala bežná súčasť môjho života. Asi to tak je od "nepamäti" a stres tu bol jednoducho vždy so mnou. Vždy som si všetko musela najprv prežiť v mojej hlave, stresovať a trápiť sa nad tým, čo ak sa stane toto alebo čo ak sa stane tamto, alebo čo ak sa práve tamto nestane... A tak sa stalo, že som si každú jednu stresujúcu situáciu prežila rovno dvakrát - najprv v mojej hlave a potom v realite.


Žijeme v uponáhlanej dobe, dnes navyše v dobe, kedy nepočúvame skoro o ničom inom, než o víruse. A aj preto sa dnes považuje stres za bežnú súčasť života väčšiny z nás. A aj preto tu dnes nechcem mudrovať o tom, ako by sme mali stres jednoducho hodiť za hlavu a rozbehnúť sa po zakvitnutej nikdynekončiacej lúke. Nie je to také jednoduché. Preto Vám tu chcem dnes povedať o tom, ako ovplyvnil stres mňa & môj život, o tom, ako dokáže byť stres naozaj nebezpečný a o tom, ako by ho nikto z nás nemal podceňovať. O tom, že keď  sa naučíme my ovládať stres a nie stres nás, tak sa možno raz po tej lúke aj rozbehneme.

Najviac stresujúce obdobia vo svojom živote som zažívala počas štúdia, najmä počas strednej školy a univerzity. Ľudia, ktorí ma poznajú z osobného života, boli súčasťou môjho života počas týchto období, by s veľkou pravdepodobnosťou krútili hlavou. Veď Ivana bola šikovná, vždy všetko zvládala bez problémov, všetko jej išlo. A nehovorím, že som nebola šikovná, že mi všetko nešlo bez problémov. Ale stálo ma to veľa úsilia, najmä toho psychického & veľa energie bojovať so stresom. Stresovala som stále a nonstop. Čo ak dostanem zlú známku z tohto testu a potom kvôli nej dostanem zlú známku na konci roka a potom kvôli nej nebudem mať budúcnosť, akú si predstavujem... A raz som aj dostala zlú známku, preplakala som kvôli nej celý deň, a aj keď som si v istej časti mojej hlavy uvedomovala, že sa kvôli jednej päťke svet nezrúti, druhá (a väčšia) časť mojej hlavy to nevedela pochopiť. 

Uvedomujem si, že kvôli stresu som prišla o mnoho pekných momentov. Napríklad, keď sme v priebehu prvého vyučovacieho týždňa v druhom ročníku na strednej ešte odišli na rodinnú dovolenku. Druhý ročník na mojej strednej škole znamenal aj začiatok účtovníctva, dôležitého predmetu, ktorý bol aj jedným z maturitných predmetov. Verte, či nie - ale ja som celý týždeň na chate s rodinou, ktorý som si mohla užívať, zabávať sa a smiať, prestresovala a preplakala nad tým, že čo ak niečo v tomto prvom týždni zameškam, čo ak niečomu nebudem rozumieť, čo ak... Čo ak by si sa upokojila Ivana, aj tak zmaturuješ z účtovníctva na jednotky. To by mi mohlo vtedy zaznieť v hlave. Ale nezaznelo, a tak som naozaj celý týždeň stresovala. A naozaj som nakoniec z účtovníctva zmaturovala na jednotky.

Asi prvým momentom, kedy sa mi podarilo stres prekonať, bola naša stredoškolská dvojtýždňová odborná prax v Londýne. A Londýn bol vždy môj sen a môcť ho absolvovať v rámci strednej školy, získať okrem zážitku z mesta i skúsenosti v rámci práce, byť tam celé dva týždňe... to bola príležitosť, o ktorú som nechcela prísť. A aj keď ma opäť ovládol stres a strach z toho, čo všetko by sa tam mohlo stať a ako to zvládnem, uvedomila som si, že v konečnom dôsledku by som viac ľutovala to, že som tam nešla a nedala tomu šancu, ako to, že som tam šla aj s pocitom stresu a strachu, ktorý by som musela prekonať. A tak, namiesto toho, aby som zostala doma, vo svojej komfortnej zóne, som z nej vystúpila a prekonala sa. A boli to neuveriteľné dva týždne, strávené v mojom vysnívanom meste, s úžasnými spolužiakmi, na ktoré dodnes rada spomínam.

A nakoniec ma stres dostal na kolená (čítaj: na nemocničné lôžko), kedy som štúdium na vysokej škole ukončila po troch mesiacoch. Ako som už písala vyššie, z obávaného účtovníctva som zmaturovala na jednotky, a vlastne som zmaturovala na jednotky z každého predmetu. To znamenalo, že som v škole z každej strany počúvala, že by som mala ísť na vysokú školu, že som šikovné dievča a že by bola škoda, ak by som nešla. Tak som si podala prihlášku na vysokú školu, ktorá ma ale skoro vôbec nezaujímala - prihlásila som sa na ňu z časti preto, že sa na ňu hlásila aj spolužiačka a z časti preto, že to vyzeralo pomerne jednoducho. Tak, že by som to mala zvládnuť. Ale nezvládla som - nie prospechom, ale psychicky. Denne som z univerzity prichádzala vystresovaná, bez nálady a motivácie, častokrát som si cestou autobusom domov aj poplakala. Moja potreba byť dokonalá a môj stres spôsobili to, že som sa po Vianociach do školy nevrátila.

článok #underpressure / prekážky v našich hlavách si môžeš prečítať tu

Namiesto toho som absolvovala vyšetrenia u lekárov, kvôli mojim problémom so štítnou žľazou. Začali mi práve v období vysokej školy, ktoré bolo plné stresu. Niektoré časti tohto obdobia si ani nepamätám, akoby sa vôbec nestali. Možno to je spôsobené práve tým, že som niektoré časti tohto obdobia akoby nežila. A iba prežívala. A tak obdobie, ktoré by som inak strávila v druhom semestri na vysokej, som strávila na predoperačných vyšetreniach a v nemocnici. Vtedy som si uvedomila, že to takto ďalej nepôjde...

Vtedy som si uvedomila, že je v poriadku nevyštudovať, pokiaľ ma to má stáť moje zdravie. Dnes pracujem, žijem bez stresu a to ma robí šťastnou. A nie je to to najdôležitejšie? Byť šťastný? Uvedomila som si, že je v poriadku nebyť dokonalý. Že je v poriadku chcieť nezažívať toľko stresu. A neobviňujem nikoho - neobviňujem moje profesorky zo strednej, že mi hovorili, že by som mala ísť na vysokú a že by to bola škoda, ak by som nešla. Neobviňujem mojich rodičov, pretože ma nikdy nenútili ísť na vysokú. To rozhodnutie bolo na mne. Ale, čo je najhlavnejšie, neobviňujem ani seba. Ani ja, ani moje profesorky, ani moji rodočia, sme nemohli vedieť, čo sa stane...

Nechcem tvrdiť, že dnes žijem úplne bez stresu. A navyše v aktuálnej situácii. Každý sa raz za čas dostaneme do situácie, ktorá nás vystresuje. A je to v pohode. Nemôžeme však zabudnúť na to, že stres nám častokrát v hlave situáciu, kvôli ktorej stresujeme, vykreslí niekoľkokrát horšie, ako v skutočnosti je alebo bude. Ale stále nezabúdam, že je normálne cítiť stres. So stresom ale už viac nebojujem. Nechávam ho prísť, avšak nenechávam ho zostať. Uvedomím si ho, prijmem ho a spracujem ho. Nakoniec ho však nechám ísť. Verím, že mnohé veci sa dejú z určitých dôvodov. A verím, že aj moje zdravotné problémy prišli, aby mi povedali "zastav" a že takto sa žiť nedá. Že občas človek musí padnúť na hubu, aby si tieto veci uvedomil.

Deep breath in. Deep breath out. And you´ll make it.

úvodná fotografia: unsplash.com (edited)

2. mája 2020

every last word / tamara ireland stone

Čítam veľmi rada, aj keď nie tak často ako kedysi. Rovnako rada píšem, aj keď knižné recenzie mi nejdú možno až tak dobre. Hlavne, nepíšem ich tak často ako iné články, ale to bude tým nie častým čítaním :) Dnes som sa však rozhodla jednu napísať - o knižke, o ktorej som si na jej začiatku nemyslela, že jej budem venovať nejaké riadky (nie to ešte celý článok) a pochybovala som o tom, že ju vôbec dočítam. Ale som tu, sedím pri laptope a píšem tento článok. Ak Vás ale knižné recenzie bavia a radi ich čítate, odporúčam Vám Kristínu z krystyblog.blogspot.com, určite si jej knižné recenzie (a nielen tie) zamilujete! 

every last word by tamara ireland stone



O KNIHE 

Every Last Word je young adult román, za ktorým stojí spisovateľka Tamara Ireland Stone. Hovorí o dievčati menom Samantha, ktorá je vášnivou plavkyňou a trpí obsedantnto-kompulzívnou poruchou (OCD), o čom vedia iba jej a rodina a najlepšie kamarátky. Nekonečný prúd myšlienok, prílišné premýšľanie (viac než treba) nad každým krokom a vysloveným slovom jej sťažuje každodenný život. Nepomáha ani fakt, že sa jej najlepšie kamarátky pre ňu stávajú toxickými - riešia iba to, kto má čo oblečené, kto s kým chodí alebo to, kto čo mal dnes na obed. A tak, keď sa Sam stretne v škole s novým dievčaťom, Caroline, chce si tieto dva svety oddeliť, Caroline pred najlepšími kamarátkami zatajiť, vytvoriť si s Caroline skutočný priateľský a netoxický vzťah.

Ak by ste vedeli čítať moju myseľ, neusmievali by ste sa.

Caroline privádza Sam do tajného klubu v ich škole, Poet's Corner - skupinku ľudí stretávajúcich sa v malej miestnosti pod školským divadlom, ktorých škola a jej študenti hrdo ignorovali. Sam si Poet's Corner a ich členov okamžite zamilovala. Pri nich sa začína cítiť "normálne", viac ako kedykoľvek predtým so svojimi najlepšími kamarátkami. No cíti sa tak až dovtedy, kým nenájde ďalší dôvod na to, aby začala pochybovať o svojom "zdravom rozume" a o tom, čo dovtedy považovala za "normálne"...


MOJA RECENZIA 

Ja som túto knižku dostala ešte na Vianoce 2018 spolu s ďalšími dvoma knihami, ktoré som začala čítať skôr. A keďže mi v roku 2019 išlo čítanie veľmi pomaly a tie dve druhé knihy ma veľmi nudili (a ja som im dávala šancu vždy dokola), k Every Last Word som sa dostala až na začiatku tohto roka

Poviem Vám, že som v tom čase začala uvažovať, že som zabudla čítať. Nemyslím to tak, že som nevedela prečítať písmenká a slová, ale akoby som sa nevedela ponoriť do deja. Užiť si tú knihu. A tak sa stalo, že aj táto ma v prvých päťdesiatich stranách nudila tak moc, že som ju na istý čas uložila späť na poličku a vrátila som sa k nej až pred pár dňami. A to som ju tentokrát "zhltla" za dva dni! Dej sa akoby rozbehol, Sam ma začala zaujímať, tešila som sa na každú jej návštevu Poet's Corner, chápala som jej vzťah s jej najlepšími, aj keď toxickými, kamarátkami. Jednoducho som sa vedela stať súčasťou deju, pochopiť ho a vedieť o ňom viac a viac.

Ak máte náhodou túto knižku doma a odložili ste ju rovnako ako ja, dajte jej šancu. Bude to stáť za to. Ak sa rozhodnete objednať si ju, počítajte s tým, že sa Vám úvod môže zdať rovnako nudný, ako mne. Ale vydržte, bude to stáť za to :) Ak Vám dej príde ako každý druhý román pre tíndežerky, verte mi, že to nie je úplne tak. Tento román obsahuje všetko - priateľstvo, ktoré môže byť pre nás toxické a je v pohode, že už sa viac v tom vzťahu necítite komfortne. Rastieme, dospievame, naše záujmy aj my sami sa meníme. A je v poriadku začať nové priateľstvá, také tie skutočné, kedy si dôverujete a môžte si povedať aj to najväčšie tajomstvo. Obsahuje lásku, rodinu, túžbu zapadnúť, byť "normálnym". A záver knihy Vás dostane, tým som si istá. Dostane Vás rovnako, ako dostal mňa a keď som tentokrát knihu odkladala späť na poličku, bolo to s pocitom, že je to jedna z najlepších knižiek, akú som kedy čítala. Aj keď som si to na jej začiatku vôbec nemyslela...

25. apríla 2020

mám 23

 

V tento deň, o niekoľko hodín neskôr, som sa pred 23 rokmi narodila. Sranda. Ani sa mi to tak nezdá - že je to už dvadsaťtri rokov, čo som tu. Stále sa občas musím zamyslieť, koľko mám rokov, keď sa ma to náhodou niekto spýta. Minule sa mi dokonca stalo, že som vekový rozdiel medzi mnou a mojím mladším bratrancom počítala s vedomím, že mám osemnásť. Vtedy som si musela pripomenúť, že už mi lásko není 20 let.

Je mi 23. A ja neviem, kedy sa to stihlo stať. Čo však viem, je, že za týchto dvadsaťtri rokov som toho stihla pomerne dosť ale stále málo. Uhol pohľadu, viete. A tak, za dvadsaťtri rokov som stihla…

Vidieť môj milovaný Londýn. Dvakrát. A určite sa ho chystám navštíviť znova. Neviem však kedy, pretože teraz mám na svojom travel liste iné destinácie, ale viem, že sa do Londýna chcem vrátiť opäť. A opäť. Prvýkrát som ho navštívila vďaka programu Erasmus, kedy som v Londýne strávila celé dva týždne v rámci mojej stredoškolskej praxi, druhýkrát išlo o výlet s mojou sestrou a kamarátkou. Bol to magický pocit, vidieť všetky tie miesta, o ktorých sme sa so sestrou bavili v detskej izbe. A zrazu sme tam boli, sedeli v St James Park, tancovali na pouličnom mini koncerte na Bankside, pozerali sa na celý Londýn zo Sky Garden.



Nechať kúsok mojej duše v Ríme, čo som predtým pokladala za nemožné. Pretože Londýn bol odjakživa tým miestom. Potom však prišiel Rím a ja som pochopila, že v každom meste a mieste, do ktorého počas svojho života zablúdim, nechám kúsok seba. Kúsok svojej duše. A už teraz sa teším na ďalšie miesta a mestá, ktoré budem vidieť! Ktorými uličkami sa budem prechádzať. A teším sa na Kodaň, ktorá sa nám tento rok z pochopiteľných dôvodov zrušila, ale (snáď) budúci rok sa tam už dostaneme!

o našom výlete do Ríma si prečítate tu: päť dní v raji

Začať sa učiť po dánsky. Áno. V momente ako bolo jasné, že sa ide do Kodane (teda malo sa ísť) som si povedala, že sa začnem učiť po dánsky. Nech si viem aspoň tú mimosu objednať ako rodená Dánka. Tak som si opäť stiahla Duolingo, založila si zošit ako za starých školských čias, kúpila farebné perá a zobrala som to veľmi vážne! Učím sa, baví ma to a verím, že keď sa nám Kodaň posúva (dúfam, že maximálne o rok), budem si vedieť objednať nielen tú mimosu, ale rovno aj podebatovať s čašníkom o počasí. Haha. 

Uvedomiť si, že zdravie je mrte dôležité. Písal sa rok 2016 a ja som za svojim “tučným krkom”, na ktorý začala moja rodina poukazovať, nachádzala iba výhovorky typu “veď som pribrala”. Nikdy by ma nenapadlo, že so mnou môže niečo byť. A keď to mojej mamke nedalo, objednala ma na sono, že “veď uvidíme”. So smiechom som jej povedala, že som zvedavá na jej výraz tváre, keď jej doktorka povie, že “vaša dcéra má iba tučný krk” a tak som na to sono išla. Mali ste vidieť môj výraz tváre. Na štítnej žľaze (na ktorú som aj zabudla, že niečo také sa v mojom tele nachádza) som mala nález (nezhubný nádor), ktorý musel ísť von. Tak som v roku 2017 podstúpila operáciu a odvtedy týmto svetom kráčam bez nádoru a bez polovice štítnej žľazy. 

Odísť z výšky tak rýchlo, ako som aj nastúpila. V rovnakom roku, ako sa začali objavovať moje problémy so štítnou žľazou, som sa rozhodla opustiť vysokú školu. Náhoda? Nemyslím si. Z vysokej školy som mala neuveriteľný stres, štúdium ma absolútne nebavilo (istú časť tohto obdobia si ani nepamätám) a tak prišlo rozhodnutie, že zo školy odídem. Odvtedy pracujem, žijem bez stresu a venujem sa veciam, ktoré ma bavia.

Pochopiť, že človek priateľov jednoducho potrebuje. Vždy som sa považovala za človeka, ktorý bez priateľov dokáže v pohode prežiť. A veru, stále je to z istej časti pravda. Nemám veľa priateľov, stačí mi ich mať zopár, takých, na ktorých sa viem spoľahnúť a oni sa vedia spoľahnúť na mňa. Ktorí ma vypočujú a ja vypočujem ich, keď to potrebujeme. Ale občas sa stane, že spolu neprehovoríme dni, ani týždne - akoby som mala z času na čas vo svojom živote obdobie, kedy potrebujem byť sama. Potom však príde obdobie, kedy sa znova potrebujem napojiť na okolitý svet, kedy sa potrebuje zo mňa stať opäť tvor spoločenský a vtedy viem, že tí moji priatelia sú stále tu a chápu ma. Sú vždy tu so mnou, či už kráčajú týmto svetom vedľa mňa, alebo na mňa pozerajú zhora - vždy sa s nimi viem porozprávať. 

Založiť a byť súčasťou úžasných projektov. Byť súčasťou projektu BloggersRE považujem za úžasnú skúsenosť. Mnoho vecí som sa vďaka projektu naučila, spoznala som šikovných ľudí a bola som súčasťou skvelého tímu. No aj napriek tomu som cítila, že je čas odísť a začať niečo nové. Vlastné. A tak som k projektu Dve Kamošky, o ktorom som Vám už na blogu písala a k projektu Vintage Lyrics, ktorý môžete sledovať tu na Instagrame, som spolu s ďalšími dvomi úžasnými ženami, Ivkou & Berenikou, založila projekt BERIVAS - online magazín, ktorý postupne zaplníme inšpiratívnymi článkami, rozhovormi s inšpiratívnymi ľuďmi, tipmi a recenziami. Sme ešte na začiatku, ale som si istá, že sa máte na čo tešiť :)








Potetovať sa. A verte mi, že som až do roku 2019 hovorila, že sa potetovať v živote nedám! Že nič nie je pre mňa to "pravé", čo by som si chcela na mojej koži zvečniť. Potom prišla sestra s návrhom, či sa nedáme potetovať a ja som sa začala s touto myšlienkou začala pohrávať v reálnej rovine. Našla som to "pravé", čo chcem mať vždy pri sebe, to čo so sebou nesie aj krásny význam a tak to nie je "len obrázok". A tatéra som ani nehľadala, do toho vstúpil asi vesmír (alebo si to nazvite ako chcete), pretože som pri bezduchom blúdení Instagramom našla Lucy (@lucysalay) a okamžite som sa do jej tvorby zamilovala. Objednala som si u nej termín, dohodli sme sa na tom, ako bude tetka vyzerať a tak od augusta 2019 chodím po svete na ruke s bielou margarétkou, ktorá okrem čistoty & nevinnosti a nových začiatkov, so sebou nosí aj význam pravej lásky, keďže margarétka vlastne pozostáva z dvoch samostatných kvetov - žltého v strede a bieleho vonkajšieho :) Tým, že sú tieto dve časti neoddeliteľné, margarétky predstavujú spriaznené duše a skutočnú lásku. Asi sa vo mne ozýva romantička. P.S.: Sestra je stále nepotetovaná :D

... a stihla som aj:

Pochopiť, že človek naozaj starne. A nech to znie akokoľvek smiešne či kruto, dvadsaťtri už nikdy nebude osemnásť. Nie, že by mi moja mladosť v dvadsaťtrojke nejako chýbala, veď ešte stále som mladá! Ale opiť sa z pol fľaše vína, prespať pol dňa a nakoniec si musieť dať aj Vyprošťovák, tiež nie je výhra v lotérii :)

sleduj môj instagram @ivannamalik_

IVANNA MALIK