mám 23

 

V tento deň, o niekoľko hodín neskôr, som sa pred 23 rokmi narodila. Sranda. Ani sa mi to tak nezdá - že je to už dvadsaťtri rokov, čo som tu. Stále sa občas musím zamyslieť, koľko mám rokov, keď sa ma to náhodou niekto spýta. Minule sa mi dokonca stalo, že som vekový rozdiel medzi mnou a mojím mladším bratrancom počítala s vedomím, že mám osemnásť. Vtedy som si musela pripomenúť, že už mi lásko není 20 let.

Je mi 23. A ja neviem, kedy sa to stihlo stať. Čo však viem, je, že za týchto dvadsaťtri rokov som toho stihla pomerne dosť ale stále málo. Uhol pohľadu, viete. A tak, za dvadsaťtri rokov som stihla…

Vidieť môj milovaný Londýn. Dvakrát. A určite sa ho chystám navštíviť znova. Neviem však kedy, pretože teraz mám na svojom travel liste iné destinácie, ale viem, že sa do Londýna chcem vrátiť opäť. A opäť. Prvýkrát som ho navštívila vďaka programu Erasmus, kedy som v Londýne strávila celé dva týždne v rámci mojej stredoškolskej praxi, druhýkrát išlo o výlet s mojou sestrou a kamarátkou. Bol to magický pocit, vidieť všetky tie miesta, o ktorých sme sa so sestrou bavili v detskej izbe. A zrazu sme tam boli, sedeli v St James Park, tancovali na pouličnom mini koncerte na Bankside, pozerali sa na celý Londýn zo Sky Garden.

Nechať kúsok mojej duše v Ríme, čo som predtým pokladala za nemožné. Pretože Londýn bol odjakživa tým miestom. Potom však prišiel Rím a ja som pochopila, že v každom meste a mieste, do ktorého počas svojho života zablúdim, nechám kúsok seba. Kúsok svojej duše. A už teraz sa teším na ďalšie miesta a mestá, ktoré budem vidieť! Ktorými uličkami sa budem prechádzať. A teším sa na Kodaň, ktorá sa nám tento rok z pochopiteľných dôvodov zrušila, ale (snáď) budúci rok sa tam už dostaneme!

o našom výlete do Ríma si prečítate tu: päť dní v raji

Začať sa učiť po dánsky. Áno. V momente ako bolo jasné, že sa ide do Kodane (teda malo sa ísť) som si povedala, že sa začnem učiť po dánsky. Nech si viem aspoň tú mimosu objednať ako rodená Dánka. Tak som si opäť stiahla Duolingo, založila si zošit ako za starých školských čias, kúpila farebné perá a zobrala som to veľmi vážne! Učím sa, baví ma to a verím, že keď sa nám Kodaň posúva (dúfam, že maximálne o rok), budem si vedieť objednať nielen tú mimosu, ale rovno aj podebatovať s čašníkom o počasí. Haha. 

Uvedomiť si, že zdravie je mrte dôležité. Písal sa rok 2016 a ja som za svojim “tučným krkom”, na ktorý začala moja rodina poukazovať, nachádzala iba výhovorky typu “veď som pribrala”. Nikdy by ma nenapadlo, že so mnou môže niečo byť. A keď to mojej mamke nedalo, objednala ma na sono, že “veď uvidíme”. So smiechom som jej povedala, že som zvedavá na jej výraz tváre, keď jej doktorka povie, že “vaša dcéra má iba tučný krk” a tak som na to sono išla. Mali ste vidieť môj výraz tváre. Na štítnej žľaze (na ktorú som aj zabudla, že niečo také sa v mojom tele nachádza) som mala nález (nezhubný nádor), ktorý musel ísť von. Tak som v roku 2017 podstúpila operáciu a odvtedy týmto svetom kráčam bez nádoru a bez polovice štítnej žľazy. 

Odísť z výšky tak rýchlo, ako som aj nastúpila. V rovnakom roku, ako sa začali objavovať moje problémy so štítnou žľazou, som sa rozhodla opustiť vysokú školu. Náhoda? Nemyslím si. Z vysokej školy som mala neuveriteľný stres, štúdium ma absolútne nebavilo (istú časť tohto obdobia si ani nepamätám) a tak prišlo rozhodnutie, že zo školy odídem. Odvtedy pracujem, žijem bez stresu a venujem sa veciam, ktoré ma bavia.

Pochopiť, že človek priateľov jednoducho potrebuje. Vždy som sa považovala za človeka, ktorý bez priateľov dokáže v pohode prežiť. A veru, stále je to z istej časti pravda. Nemám veľa priateľov, stačí mi ich mať zopár, takých, na ktorých sa viem spoľahnúť a oni sa vedia spoľahnúť na mňa. Ktorí ma vypočujú a ja vypočujem ich, keď to potrebujeme. Ale občas sa stane, že spolu neprehovoríme dni, ani týždne - akoby som mala z času na čas vo svojom živote obdobie, kedy potrebujem byť sama. Potom však príde obdobie, kedy sa znova potrebujem napojiť na okolitý svet, kedy sa potrebuje zo mňa stať opäť tvor spoločenský a vtedy viem, že tí moji priatelia sú stále tu a chápu ma. Sú vždy tu so mnou, či už kráčajú týmto svetom vedľa mňa, alebo na mňa pozerajú zhora - vždy sa s nimi viem porozprávať. 

Založiť a byť súčasťou úžasných projektov. Byť súčasťou projektu BloggersRE považujem za úžasnú skúsenosť. Mnoho vecí som sa vďaka projektu naučila, spoznala som šikovných ľudí a bola som súčasťou skvelého tímu. No aj napriek tomu som cítila, že je čas odísť a začať niečo nové. Vlastné. A tak som k projektu Dve Kamošky, o ktorom som Vám už na blogu písala a k projektu Vintage Lyrics, ktorý môžete sledovať tu na Instagrame, som spolu s ďalšími dvomi úžasnými ženami, Ivkou & Berenikou, založila projekt BERIVAS - online magazín, ktorý postupne zaplníme inšpiratívnymi článkami, rozhovormi s inšpiratívnymi ľuďmi, tipmi a recenziami. Sme ešte na začiatku, ale som si istá, že sa máte na čo tešiť :)

Potetovať sa. A verte mi, že som až do roku 2019 hovorila, že sa potetovať v živote nedám! Že nič nie je pre mňa to "pravé", čo by som si chcela na mojej koži zvečniť. Potom prišla sestra s návrhom, či sa nedáme potetovať a ja som sa začala s touto myšlienkou začala pohrávať v reálnej rovine. Našla som to "pravé", čo chcem mať vždy pri sebe, to čo so sebou nesie aj krásny význam a tak to nie je "len obrázok". A tatéra som ani nehľadala, do toho vstúpil asi vesmír (alebo si to nazvite ako chcete), pretože som pri bezduchom blúdení Instagramom našla Lucy (@lucysalay) a okamžite som sa do jej tvorby zamilovala. Objednala som si u nej termín, dohodli sme sa na tom, ako bude tetka vyzerať a tak od augusta 2019 chodím po svete na ruke s bielou margarétkou, ktorá okrem čistoty & nevinnosti a nových začiatkov, so sebou nosí aj význam pravej lásky, keďže margarétka vlastne pozostáva z dvoch samostatných kvetov - žltého v strede a bieleho vonkajšieho :) Tým, že sú tieto dve časti neoddeliteľné, margarétky predstavujú spriaznené duše a skutočnú lásku. Asi sa vo mne ozýva romantička. P.S.: Sestra je stále nepotetovaná :D

... a stihla som aj:

Pochopiť, že človek naozaj starne. A nech to znie akokoľvek smiešne či kruto, dvadsaťtri už nikdy nebude osemnásť. Nie, že by mi moja mladosť v dvadsaťtrojke nejako chýbala, veď ešte stále som mladá! Ale opiť sa z pol fľaše vína, prespať pol dňa a nakoniec si musieť dať aj Vyprošťovák, tiež nie je výhra v lotérii :)