Neviem, v ktorej časti môjho života sa udialo, že sa zo stresu stala bežná súčasť môjho života. Asi to tak je od "nepamäti" a stres tu bol jednoducho vždy so mnou. Vždy som si všetko musela najprv prežiť v mojej hlave, stresovať a trápiť sa nad tým, čo ak sa stane toto alebo čo ak sa stane tamto, alebo čo ak sa práve tamto nestane... A tak sa stalo, že som si každú jednu stresujúcu situáciu prežila rovno dvakrát - najprv v mojej hlave a potom v realite.

Žijeme v uponáhlanej dobe, dnes navyše v dobe, kedy nepočúvame skoro o ničom inom, než o víruse. A aj preto sa dnes považuje stres za bežnú súčasť života väčšiny z nás. A aj preto tu dnes nechcem mudrovať o tom, ako by sme mali stres jednoducho hodiť za hlavu a rozbehnúť sa po zakvitnutej nikdynekončiacej lúke. Nie je to také jednoduché. Preto Vám tu chcem dnes povedať o tom, ako ovplyvnil stres mňa & môj život, o tom, ako dokáže byť stres naozaj nebezpečný a o tom, ako by ho nikto z nás nemal podceňovať. O tom, že keď  sa naučíme my ovládať stres a nie stres nás, tak sa možno raz po tej lúke aj rozbehneme.
Najviac stresujúce obdobia vo svojom živote som zažívala počas štúdia, najmä počas strednej školy a univerzity. Ľudia, ktorí ma poznajú z osobného života, boli súčasťou môjho života počas týchto období, by s veľkou pravdepodobnosťou krútili hlavou. Veď Ivana bola šikovná, vždy všetko zvládala bez problémov, všetko jej išlo. A nehovorím, že som nebola šikovná, že mi všetko nešlo bez problémov. Ale stálo ma to veľa úsilia, najmä toho psychického & veľa energie bojovať so stresom. Stresovala som stále a nonstop. Čo ak dostanem zlú známku z tohto testu a potom kvôli nej dostanem zlú známku na konci roka a potom kvôli nej nebudem mať budúcnosť, akú si predstavujem... A raz som aj dostala zlú známku, preplakala som kvôli nej celý deň, a aj keď som si v istej časti mojej hlavy uvedomovala, že sa kvôli jednej päťke svet nezrúti, druhá (a väčšia) časť mojej hlavy to nevedela pochopiť. 

Uvedomujem si, že kvôli stresu som prišla o mnoho pekných momentov. Napríklad, keď sme v priebehu prvého vyučovacieho týždňa v druhom ročníku na strednej ešte odišli na rodinnú dovolenku. Druhý ročník na mojej strednej škole znamenal aj začiatok účtovníctva, dôležitého predmetu, ktorý bol aj jedným z maturitných predmetov. Verte, či nie - ale ja som celý týždeň na chate s rodinou, ktorý som si mohla užívať, zabávať sa a smiať, prestresovala a preplakala nad tým, že čo ak niečo v tomto prvom týždni zameškam, čo ak niečomu nebudem rozumieť, čo ak... Čo ak by si sa upokojila Ivana, aj tak zmaturuješ z účtovníctva na jednotky. To by mi mohlo vtedy zaznieť v hlave. Ale nezaznelo, a tak som naozaj celý týždeň stresovala. A naozaj som nakoniec z účtovníctva zmaturovala na jednotky.

Asi prvým momentom, kedy sa mi podarilo stres prekonať, bola naša stredoškolská dvojtýždňová odborná prax v Londýne. A Londýn bol vždy môj sen a môcť ho absolvovať v rámci strednej školy, získať okrem zážitku z mesta i skúsenosti v rámci práce, byť tam celé dva týždňe... to bola príležitosť, o ktorú som nechcela prísť. A aj keď ma opäť ovládol stres a strach z toho, čo všetko by sa tam mohlo stať a ako to zvládnem, uvedomila som si, že v konečnom dôsledku by som viac ľutovala to, že som tam nešla a nedala tomu šancu, ako to, že som tam šla aj s pocitom stresu a strachu, ktorý by som musela prekonať. A tak, namiesto toho, aby som zostala doma, vo svojej komfortnej zóne, som z nej vystúpila a prekonala sa. A boli to neuveriteľné dva týždne, strávené v mojom vysnívanom meste, s úžasnými spolužiakmi, na ktoré dodnes rada spomínam.
A nakoniec ma stres dostal na kolená (čítaj: na nemocničné lôžko), kedy som štúdium na vysokej škole ukončila po troch mesiacoch. Ako som už písala vyššie, z obávaného účtovníctva som zmaturovala na jednotky, a vlastne som zmaturovala na jednotky z každého predmetu. To znamenalo, že som v škole z každej strany počúvala, že by som mala ísť na vysokú školu, že som šikovné dievča a že by bola škoda, ak by som nešla. Tak som si podala prihlášku na vysokú školu, ktorá ma ale skoro vôbec nezaujímala - prihlásila som sa na ňu z časti preto, že sa na ňu hlásila aj spolužiačka a z časti preto, že to vyzeralo pomerne jednoducho. Tak, že by som to mala zvládnuť. Ale nezvládla som - nie prospechom, ale psychicky. Denne som z univerzity prichádzala vystresovaná, bez nálady a motivácie, častokrát som si cestou autobusom domov aj poplakala. Moja potreba byť dokonalá a môj stres spôsobili to, že som sa po Vianociach do školy nevrátila.

článok #underpressure / prekážky v našich hlavách si môžeš prečítať tu

Namiesto toho som absolvovala vyšetrenia u lekárov, kvôli mojim problémom so štítnou žľazou. Začali mi práve v období vysokej školy, ktoré bolo plné stresu. Niektoré časti tohto obdobia si ani nepamätám, akoby sa vôbec nestali. Možno to je spôsobené práve tým, že som niektoré časti tohto obdobia akoby nežila. A iba prežívala. A tak obdobie, ktoré by som inak strávila v druhom semestri na vysokej, som strávila na predoperačných vyšetreniach a v nemocnici. Vtedy som si uvedomila, že to takto ďalej nepôjde...
Vtedy som si uvedomila, že je v poriadku nevyštudovať, pokiaľ ma to má stáť moje zdravie. Dnes pracujem, žijem bez stresu a to ma robí šťastnou. A nie je to to najdôležitejšie? Byť šťastný? Uvedomila som si, že je v poriadku nebyť dokonalý. Že je v poriadku chcieť nezažívať toľko stresu. A neobviňujem nikoho - neobviňujem moje profesorky zo strednej, že mi hovorili, že by som mala ísť na vysokú a že by to bola škoda, ak by som nešla. Neobviňujem mojich rodičov, pretože ma nikdy nenútili ísť na vysokú. To rozhodnutie bolo na mne. Ale, čo je najhlavnejšie, neobviňujem ani seba. Ani ja, ani moje profesorky, ani moji rodočia, sme nemohli vedieť, čo sa stane...

Nechcem tvrdiť, že dnes žijem úplne bez stresu. A navyše v aktuálnej situácii. Každý sa raz za čas dostaneme do situácie, ktorá nás vystresuje. A je to v pohode. Nemôžeme však zabudnúť na to, že stres nám častokrát v hlave situáciu, kvôli ktorej stresujeme, vykreslí niekoľkokrát horšie, ako v skutočnosti je alebo bude. Ale stále nezabúdam, že je normálne cítiť stres. So stresom ale už viac nebojujem. Nechávam ho prísť, avšak nenechávam ho zostať. Uvedomím si ho, prijmem ho a spracujem ho. Nakoniec ho však nechám ísť. Verím, že mnohé veci sa dejú z určitých dôvodov. A verím, že aj moje zdravotné problémy prišli, aby mi povedali "zastav" a že takto sa žiť nedá. Že občas človek musí padnúť na hubu, aby si tieto veci uvedomil.

Deep breath in. Deep breath out. And you´ll make it.

úvodná fotografia: unsplash.com (edited)

 

V tento deň, o niekoľko hodín neskôr, som sa pred 23 rokmi narodila. Sranda. Ani sa mi to tak nezdá - že je to už dvadsaťtri rokov, čo som tu. Stále sa občas musím zamyslieť, koľko mám rokov, keď sa ma to náhodou niekto spýta. Minule sa mi dokonca stalo, že som vekový rozdiel medzi mnou a mojím mladším bratrancom počítala s vedomím, že mám osemnásť. Vtedy som si musela pripomenúť, že už mi lásko není 20 let.

o našom výlete do Ríma si prečítate tu: päť dní v raji

Potetovať sa. A verte mi, že som až do roku 2019 hovorila, že sa potetovať v živote nedám! Že nič nie je pre mňa to "pravé", čo by som si chcela na mojej koži zvečniť. Potom prišla sestra s návrhom, či sa nedáme potetovať a ja som sa začala s touto myšlienkou začala pohrávať v reálnej rovine. Našla som to "pravé", čo chcem mať vždy pri sebe, to čo so sebou nesie aj krásny význam a tak to nie je "len obrázok". A tatéra som ani nehľadala, do toho vstúpil asi vesmír (alebo si to nazvite ako chcete), pretože som pri bezduchom blúdení Instagramom našla Lucy (@lucysalay) a okamžite som sa do jej tvorby zamilovala. Objednala som si u nej termín, dohodli sme sa na tom, ako bude tetka vyzerať a tak od augusta 2019 chodím po svete na ruke s bielou margarétkou, ktorá okrem čistoty & nevinnosti a nových začiatkov, so sebou nosí aj význam pravej lásky, keďže margarétka vlastne pozostáva z dvoch samostatných kvetov - žltého v strede a bieleho vonkajšieho :) Tým, že sú tieto dve časti neoddeliteľné, margarétky predstavujú spriaznené duše a skutočnú lásku. Asi sa vo mne ozýva romantička. P.S.: Sestra je stále nepotetovaná :D

... a stihla som aj:

Pochopiť, že človek naozaj starne. A nech to znie akokoľvek smiešne či kruto, dvadsaťtri už nikdy nebude osemnásť. Nie, že by mi moja mladosť v dvadsaťtrojke nejako chýbala, veď ešte stále som mladá! Ale opiť sa z pol fľaše vína, prespať pol dňa a nakoniec si musieť dať aj Vyprošťovák, tiež nie je výhra v lotérii :)