Žijeme v 21. storočí, v uponáhľanej dobe, kedy sa všetci snažíme byť perfektní a stopercentní. Nebodaj by nám niečo nevyšlo alebo by sme v čomsi zlyhali. Čo by povedali na to ostatní? Že sme nemožní? Nie dosť dobrí? Že sme to mohli spraviť lepšie? Čo by sme na to ale povedali my sami? Asi to isté. Že sme nemožní, nie dosť dobrí a že sme to mohli spraviť lepšie... Niekedy nesúperíme s pocitom, že sklameme druhých. Niekedy bojujeme s pocitom, že sklameme samých seba.
Mali by sme prestať sa snažiť byť perfektnými, tak znie aj článok od mojej kamarátky Bereniky, ktorý by ste si mali určite prečítať. Pretože byť perfektný, to je to najdôležitejšie, čím sa snažíme byť. Chceme mať perfektnú prácu, perfektnú rodinu a priateľov, perfektný dom, jednoducho perfektný život. A všetko chceme mať tak perfektné, že v konečnom dôsledku zabúdame žiť...
Tlak, ktorý cítime a núti nás žiť ten perfektný život, prichádza z rôznych smerov. Môže prichádzať od rodičov, súrodencov, priateľov alebo jednoducho z nášho okolia. Ale rovnako a často prichádza aj od nás samých. A práve o takomto tlaku by som dnes chcela hovoriť. Moji rodičia ma nikdy nenútili byť perfektnou. Nenaliehali na mňa, aby som zo školy nosila samé jednotky, ani na školské súťaže som nikdy nemusela chodiť, ani žiadny ďalší cudzí jazyk navyše som sa nemusela učiť. Nechcem povedať, že by sa o mňa nestarali alebo nezaujímali. Samozrejme, keď som prišla domov a povedala som im, že pôjdem na matematickú súťaž alebo sa chcem naučiť nový jazyk, držali mi palce a podporovali ma. Keď som doniesla domov jednotky, tešili sa a chválili ma. Ale nikdy ma do ničoho netlačili. Z ich strany som nikdy necítila tlak byť perfektnou. Ten som cítila zo seba.
Jednoducho som chcela byť dokonalá dcéra. Chcela som mať samé jednotky, nanajvýš dvojky, aj keď ich odo mňa nikdy nikto nevyžadoval. Jednoducho som ich chcela mať. A na každej súťaži som chcela skončiť čo najlepšie, aj keď som to na sebe nikdy nedala poznať. Chcela som byť perfektná. Chcela som, aby boli moji rodičia nekonečne hrdí. A viem, že aj sú a vždy boli, a ja im za to nesmierne ďakujem, ale ten pocit bol, akoby som nestačila samej sebe. Akoby som nebola pre seba samú dosť dobrá.
Často dávame samým sebe prekážky, ktoré sa napokon samy pokúšame prekonať. Akoby sme sa pokúšali súťažiť samy so sebou (alebo s našou predstavou nášho "perfektného ja") v súťaži, v ktorej nemôžeme vyhrať, pretože prekážky, ktoré si naše "perfektné ja" dáva, budú vždy o krok pred nami. Sú to prekážky, ktoré nikdy nedoženieme, ale môžu dohnať oni nás, napríklad, ako v mojom prípade, na nemocničné lôžko. Prekážky, ktoré nám dokážu poškodiť zdravie. Pretože, viete, tá honba za "perfektným ja" skončí niekedy aj tak. A niekedy musíte padnúť na hubu a až vtedy si uvedomíte, že to "perfektné ja" nemusí byť vôbec také perfektné. A že už viac nechcete byť perfektnými. Že vám začne stačiť byť samými sebou, nech ste kýmkoľvek - nech viete iba jeden jazyk, nech máte akékoľvek známky, nech ste v matematickej súťaži v piatom ročníku na základnej škole skončili na akomkoľvek mieste. A zrazu sa namiesto snaženia byť perfektnými, budeme snažiť byť jednoducho šťastní...
Jednoducho som chcela byť dokonalá dcéra. Chcela som mať samé jednotky, nanajvýš dvojky, aj keď ich odo mňa nikdy nikto nevyžadoval. Jednoducho som ich chcela mať. A na každej súťaži som chcela skončiť čo najlepšie, aj keď som to na sebe nikdy nedala poznať. Chcela som byť perfektná. Chcela som, aby boli moji rodičia nekonečne hrdí. A viem, že aj sú a vždy boli, a ja im za to nesmierne ďakujem, ale ten pocit bol, akoby som nestačila samej sebe. Akoby som nebola pre seba samú dosť dobrá.
prečítaj si: instagramové ideály
Často dávame samým sebe prekážky, ktoré sa napokon samy pokúšame prekonať. Akoby sme sa pokúšali súťažiť samy so sebou (alebo s našou predstavou nášho "perfektného ja") v súťaži, v ktorej nemôžeme vyhrať, pretože prekážky, ktoré si naše "perfektné ja" dáva, budú vždy o krok pred nami. Sú to prekážky, ktoré nikdy nedoženieme, ale môžu dohnať oni nás, napríklad, ako v mojom prípade, na nemocničné lôžko. Prekážky, ktoré nám dokážu poškodiť zdravie. Pretože, viete, tá honba za "perfektným ja" skončí niekedy aj tak. A niekedy musíte padnúť na hubu a až vtedy si uvedomíte, že to "perfektné ja" nemusí byť vôbec také perfektné. A že už viac nechcete byť perfektnými. Že vám začne stačiť byť samými sebou, nech ste kýmkoľvek - nech viete iba jeden jazyk, nech máte akékoľvek známky, nech ste v matematickej súťaži v piatom ročníku na základnej škole skončili na akomkoľvek mieste. A zrazu sa namiesto snaženia byť perfektnými, budeme snažiť byť jednoducho šťastní...
Nádherný článok! Úplne som po prečítaní ostala taká... Tichá? Zamyslená? Vlastne ani neviem. Máš pravdu v úplne každom slove a vlastne ani neviem čo dodať. 🙏🏼💕 Dlho som sa snažila byť najlepšou vo všetkom čo ma bavilo, až do bodu kedy ma to baviť prestalo. Tak som to mala aj s chudnutím, chcela som ísť do extrémov. A aj s blogom, vyskakoval na ľudí takmer aj z chladničky. No po mnohých rokoch a mnohých výčitkách že nikdy dokonalá nebudem - som našla svoju vlastnú definíciu dokonalosti. Presne to čo opisuješ, také to padnutie na hubu. Padla som. A síce nemám všetko čo chcem, koniec koncov som šťastná. A takto je to super. Ďakujem za úžasný článok! Veľmi ma inšpiroval. ☝🏼💕
OdpovedaťOdstrániťBarsVee
Ďakujem Viki za Tvoj milý komentár! Je to akoby sme sa svojim spôsobom stali "dokonalými" v momente, kedy si uvedomíme, že dokonalými vlastne nikdy nebudeme :)
OdstrániťTa poslední věta hodně pravdivě zabolela. Děkuji za tenhle článek. Protože jsem se našla téměř v každém slově. Zrovna nedávno jsem přemýšlela, co jsem si za svůj dosavadní život doopravdy užila. Co jsem udělala pro sebe, abych z toho měla radost. A zjistila jsem, že těch věcí je opravdu málo. Vždycky (a bohužel se to se mnou táhne dodnes), jsem se snažila být v očích ostatních ta nejlepší. Ta, co vždycky udělá všechno dobře. A ve chvíli, kdy na to měl někdo jiný názor, uvnitř mě to rozložilo. Spávala jsem třeba dvě hodiny denně, abych všem okolo i sobě ukázala, že dokážu cokoliv. A ono to tak i je, akorát to jde i jinak. A stejně jako ty jsem skončila v péči lékařů. A abych si to uvědomila, konečná diagnóza obsahovala slovo nevyléčitelná. Jenže ani tak jsem se neponaučila. A nakonec jsem zničila i všechno to poslední krásný a veselý, co ve mě bylo. A až pak jsem si uvědomila, že všechno to, za čím jsem se hnala je jen povrchní a nikdy to neocení všichni. A že být vnitřně spokojená, zdravá a šťastná je to nejvíc. Děkuji <3
OdpovedaťOdstrániťPauline's Tiny World
Vyznie to asi zle, ale verím, že to pochopíš :) Som svojim spôsobom rada, že si sa v tomto článku našla - znamená to, že v tom nie sme samé a môžeme svoje pocity navzájom zdieľať a pomôcť si. A presne tak - byť vnútorne spokojná, zdravá a šťastná je to najviac :)
OdstrániťOch. This hit home.
OdpovedaťOdstrániťAko som už hovorila vo svojom článku (a ďakujem veľmi veľmi veľmi za spomenutie!), tak práve preto, že som v celej rodine prvá, odmala som sa snažila vytvoriť akýsi príklad, a chcela som, aby na mňa boli rodičia hrdí. Aj mňa stále chválili a vo všetkom ma povzbudzovali, no ja som si do hlavy nabrala myšlienku, že aj to je málo, a že musím robiť viac. A často sa stávalo, že som samú seba dohnala k pokraju síl. O čom svedčí aj výška, a potom aj moje sny o sťahovaní do zahraničia, kedy som si myslela, že to zvládnem, ale nestalo sa. Stále bojujem so svojim vnútorným ja, ktoré je presvedčené o tom, že keď nebudem vo všetkom najlepšia, tak budem obrovské zlyhanie pre všetkých v mojom okolí. Je to veľmi dlhá cesta, ale dôležité je, že po nej kráčam! Preto veľmi ďakujem za tvoj článok — je fajn vedieť, že v tomto boji nie je človek sám a má sa na koho v prípade potreby oprieť ❤
SIMPLY BERENICA — Facebook Page — READ ABOUT "HOW I CHANGED MY LIFE"
Berenika moja, musíš za nič ďakovať! <3 Neboj sa, aj ja ešte stále občas bojujem s potrebou byť perfektná, ale je dôležité už len to, že si to uvedomujem a snažím sa s tým niečo robiť :) A určite v tom nie si sama a môžeš sa spoľahnúť, že sa môžeš na mňa kedykoľvek obrátiť <3 Veď od toho sú kamaráti, nie? :)
Odstrániťmoc krásne napísané, a súhlasím s každým slovom. Je fakt že sa snažíme byť perfektní, a potom padáme na hubu. a celkom zbytočne. Sama som si kopec vecí uvedomila hlavne za posledné roky. že je to ok keď nám niečo dlhšie trvá, je to ok byť iný a nezváldať všetko hneď... hlavne byť stále svoj <3
OdpovedaťOdstrániťPresne tak. Všetci máme svoje vlastné tempo, ktoré nemôžeme porovnávať s druhými :) Niekto vyštudoval vysokú v 25, niekto ju dokončil keď mal 35 a niekto ju nevyštudoval vôbec, ale všetko je to v najlepšom poriadku :)
Odstrániťáno, áno, áno! nádherný a veľmi dôležitý článok. vďaka <3
OdpovedaťOdstrániťevasaaj.com
Ďakujem Eva za komentár! <3 Teší ma, že sa Ti článok páči :)
OdstrániťTakéto slová si potrebujem čítať častejšie. Posledných pár mesiacov sa mi začína dariť netlačiť na seba a neočakávať dokonalé výsledky - trochu mi v tom pomohla moja vysoká, pretože som si veľmi rýchlo uvedomila, že na to, aby som dostala A budem musieť podať veľmi veľký výkon. Dokonca na to, aby som dostala E a "len" prešla musím podať oveľa ohromnejší výkon než kedykoľvek predtým na strednej, a tak som si uvedomila, že tie známky mi za to jednoducho nestoja. Ale stále sa snažím. :) No môj "perfekcionizmus" sa často dostáva aj do iných, zdanlivo banálnych rovín. Dokonalé fotky, pekné poznámky, články, pri cvičení sa vždy snažím prekonať počet opakovaní, ktoré som si predsavzala, len aby som si dokázala, že som proste lepšia. :D A ono je to niekedy fajn, prekonávať samú seba. Ale ten tlak, ten tlak sa časom začne prejavovať aj na našom zdraví, presne ako píšeš.
OdpovedaťOdstrániťVeľmi pekný článok, už sa teším na ďalší podobný, ktorý mi prenikne do mysle! <3
Už dlouho se slovíčku perfektní vyhýbám. Není pro mě skutečné ani důležité. Jelikož mám ale velmi nízké sebevědomí a mám tendenci sobě samé podkopávat nohy, snažím se být lepší. A snažím se, aby to bylo v tom zdravém smyslu :) Sepsala jsi moc hezký článek!
OdpovedaťOdstrániť