päť dní v raji

Keby ste sa ma spýtali, kde som cestovala najďalej, moja odpoveď by znela: "Do raja. Na päť dní." Možno by ste sa po tejto odpovedi chytali za hlavu a pýtali ste sa samých seba, či som v poriadku. Či sa to náhodou všetko neodohrávalo iba v mojej hlave...

... kto však povedal, že raj je niečo nebeské? Niečo mimo našej planéty. Niečo, čo môžeme dosiahnuť až potom, čo tu nebudeme. Dovoľte mi povedať, že ja som svoj raj našla. Volá sa Rím.

Nikdy nebolo mojim snom ísť do Ríma. Vždy som radšej preferovala krajiny, ktoré sa nachádzajú vyššie od nášho malého Slovenska. Napríklad taký Londýn, ktorý som navštívila dvakrát a nechala som tam svoje srdce, alebo severské krajiny, ako Švédsko alebo Dánsko, ktoré by som raz chcela navštíviť. To je to moje. Na Rím ma však ukecala sestra. Bola to taká nevyslovená dohoda - ty pôjdeš so mnou do Londýna, ja s tebou pôjdem kdekoľvek budeš chcieť. A tak sme išli do Ríma.

Sedíme v lietadle. Ja, sestra a naša kamoška. Tri dievčatá na ceste do raja. Bojím sa mnohých vecí, no lietania nie. Lietanie milujem, aj keď počet letov, ktoré som absolvovala, viem spočítať na prstoch mojich dvoch rúk. Väčšinu času aj tak prespím, ale na tom lietaní predsalen niečo je. Možno je to tým, že keď som na zemi, lietadlo tam hore je také maličké, že je ho niekedy ťažké vidieť. Vtedy premýšľam nad tým, ako je možné, že ľudia v tom lietadle sú tam hore a ja som tu. A zrazu v ňom sedím - ja tu, hore a niekto, dívajúci sa na lietadlo, v ktorom sedím, tam dole. Som vysoko nad zemou, na ceste do krajiny ďaleko od tej mojej.

Na ceste za dobrodružstvom. Na ceste za slobodou, aj keď iba chvíľkovou. Na ceste do krajiny, v ktorej nechám kúsok svojej duše. Ale o tom v tej chvíli ani len netuším.

Čo som však tušila, ale sebavedomo ignorovala, bola skutočnosť, že ja a slnko nie sme veru veľkí kamaráti. Väčšinu "nášho slovenského" leta prežívam s hrubou vrstvou SPF 30. Minimálne 30. Neviem, čo mi dovolilo myslieť si, že keď dokážem so slovenským slnkom zatočiť pomocou tridsiatky, tak ňou rovnako zatočím aj s tým talianskym. Navyše na konci júna, aka v tom najväšom teple ever. Hneď Vám musí dopnúť, že v súboji ja vs. slnko vyhralo na plnej čiare slnko. A tak sa stalo, že som vo svojom raji zažila aj kúsok pekla :)

Ale ani to príliš horúce slnko nám nezabránilo si užiť tento raj naplno. Ani príliš hluční susedia hádajúci sa noc čo noc. Vstávali sme skoro, zobúdzala nás túžba vidieť nové miesta. Spoznať nových ľudí. Túžba ísť naproti novým zážitkom a momentom plných smiechu. 

A tak sedíme na večeri a na dezert si dávame to najlepšie tiramisu na planéte. Neskôr sedíme na terase pizzerie a prisaháme, že je to tá najlepšia Margherita na svete. Alebo sa občas samé seba pýtame, či náhodou nepijeme viac Huga, ako vody. Potom však nad tým pohodíme rukou a na stole nám pristáva ďalší. Sedíme v metre, na ceste na ubytovanie a na ďalšej zastávke pristupujú dvaja chlapci. Majú so sebou veľký reprák. Starší z nich má harmoniku, mladší papierový pohár. Metro sa pohne, chlapec zapína reprák a začína hrať. V celom vozni rímskeho metra sa ozýva známe a otrepané Despacito. A my sa smejeme. Tancujeme v trasúcom sa vozni metra a sestra vhadzuje chlapcovi do papierového metra mincu. Naša stanica sa blíži a mali by sme vystúpiť. Chvíľu váhame či sa nezvezieme aspoň o jednu stanicu ďalej, aby sme si mohli užiť ešte zopár tónov navyše. Váhame. Váhame a napokon vystupujeme, nechávame posledné tóny Despacita zaznievať za našimi chrbtami.

(autorka si čitateľov dovoľuje upozorniť na jemnú dávku klíšé) 

A práve v týchto momentoch sa cítim slobodne. Šťastne. Smejem sa, akoby som sa už nikdy nemala smiať. Tancujem, akoby sa na mňa nik nepozeral. Ale aj plačem. A kričím.

Cítim.

Žijem.