Je mi 23. A ja neviem, kedy sa to stihlo stať. Čo však viem, je, že za týchto dvadsaťtri rokov som toho stihla pomerne dosť ale stále málo. Uhol pohľadu, viete. A tak, za dvadsaťtri rokov som stihla…

Vidieť môj milovaný Londýn. Dvakrát. A určite sa ho chystám navštíviť znova. Neviem však kedy, pretože teraz mám na svojom travel liste iné destinácie, ale viem, že sa do Londýna chcem vrátiť opäť. A opäť. Prvýkrát som ho navštívila vďaka programu Erasmus, kedy som v Londýne strávila celé dva týždne v rámci mojej stredoškolskej praxi, druhýkrát išlo o výlet s mojou sestrou a kamarátkou. Bol to magický pocit, vidieť všetky tie miesta, o ktorých sme sa so sestrou bavili v detskej izbe. A zrazu sme tam boli, sedeli v St James Park, tancovali na pouličnom mini koncerte na Bankside, pozerali sa na celý Londýn zo Sky Garden.

Nechať kúsok mojej duše v Ríme, čo som predtým pokladala za nemožné. Pretože Londýn bol odjakživa tým miestom. Potom však prišiel Rím a ja som pochopila, že v každom meste a mieste, do ktorého počas svojho života zablúdim, nechám kúsok seba. Kúsok svojej duše. A už teraz sa teším na ďalšie miesta a mestá, ktoré budem vidieť! Ktorými uličkami sa budem prechádzať. A teším sa na Kodaň, ktorá sa nám tento rok z pochopiteľných dôvodov zrušila, ale (snáď) budúci rok sa tam už dostaneme!

Začať sa učiť po dánsky. Áno. V momente ako bolo jasné, že sa ide do Kodane (teda malo sa ísť) som si povedala, že sa začnem učiť po dánsky. Nech si viem aspoň tú mimosu objednať ako rodená Dánka. Tak som si opäť stiahla Duolingo, založila si zošit ako za starých školských čias, kúpila farebné perá a zobrala som to veľmi vážne! Učím sa, baví ma to a verím, že keď sa nám Kodaň posúva (dúfam, že maximálne o rok), budem si vedieť objednať nielen tú mimosu, ale rovno aj podebatovať s čašníkom o počasí. Haha. 

Uvedomiť si, že zdravie je mrte dôležité. Písal sa rok 2016 a ja som za svojim “tučným krkom”, na ktorý začala moja rodina poukazovať, nachádzala iba výhovorky typu “veď som pribrala”. Nikdy by ma nenapadlo, že so mnou môže niečo byť. A keď to mojej mamke nedalo, objednala ma na sono, že “veď uvidíme”. So smiechom som jej povedala, že som zvedavá na jej výraz tváre, keď jej doktorka povie, že “vaša dcéra má iba tučný krk” a tak som na to sono išla. Mali ste vidieť môj výraz tváre. Na štítnej žľaze (na ktorú som aj zabudla, že niečo také sa v mojom tele nachádza) som mala nález (nezhubný nádor), ktorý musel ísť von. Tak som v roku 2017 podstúpila operáciu a odvtedy týmto svetom kráčam bez nádoru a bez polovice štítnej žľazy. 

Odísť z výšky tak rýchlo, ako som aj nastúpila. V rovnakom roku, ako sa začali objavovať moje problémy so štítnou žľazou, som sa rozhodla opustiť vysokú školu. Náhoda? Nemyslím si. Z vysokej školy som mala neuveriteľný stres, štúdium ma absolútne nebavilo (istú časť tohto obdobia si ani nepamätám) a tak prišlo rozhodnutie, že zo školy odídem. Odvtedy pracujem, žijem bez stresu a venujem sa veciam, ktoré ma bavia.

Pochopiť, že človek priateľov jednoducho potrebuje. Vždy som sa považovala za človeka, ktorý bez priateľov dokáže v pohode prežiť. A veru, stále je to z istej časti pravda. Nemám veľa priateľov, stačí mi ich mať zopár, takých, na ktorých sa viem spoľahnúť a oni sa vedia spoľahnúť na mňa. Ktorí ma vypočujú a ja vypočujem ich, keď to potrebujeme. Ale občas sa stane, že spolu neprehovoríme dni, ani týždne - akoby som mala z času na čas vo svojom živote obdobie, kedy potrebujem byť sama. Potom však príde obdobie, kedy sa znova potrebujem napojiť na okolitý svet, kedy sa potrebuje zo mňa stať opäť tvor spoločenský a vtedy viem, že tí moji priatelia sú stále tu a chápu ma. Sú vždy tu so mnou, či už kráčajú týmto svetom vedľa mňa, alebo na mňa pozerajú zhora - vždy sa s nimi viem porozprávať. 

Založiť a byť súčasťou úžasných projektov. Byť súčasťou projektu BloggersRE považujem za úžasnú skúsenosť. Mnoho vecí som sa vďaka projektu naučila, spoznala som šikovných ľudí a bola som súčasťou skvelého tímu. No aj napriek tomu som cítila, že je čas odísť a začať niečo nové. Vlastné. A tak som k projektu Dve Kamošky, o ktorom som Vám už na blogu písala a k projektu Vintage Lyrics, ktorý môžete sledovať tu na Instagrame, som spolu s ďalšími dvomi úžasnými ženami, Ivkou & Berenikou, založila projekt BERIVAS - online magazín, ktorý postupne zaplníme inšpiratívnymi článkami, rozhovormi s inšpiratívnymi ľuďmi, tipmi a recenziami. Sme ešte na začiatku, ale som si istá, že sa máte na čo tešiť :)

Potetovať sa. A verte mi, že som až do roku 2019 hovorila, že sa potetovať v živote nedám! Že nič nie je pre mňa to "pravé", čo by som si chcela na mojej koži zvečniť. Potom prišla sestra s návrhom, či sa nedáme potetovať a ja som sa začala s touto myšlienkou začala pohrávať v reálnej rovine. Našla som to "pravé", čo chcem mať vždy pri sebe, to čo so sebou nesie aj krásny význam a tak to nie je "len obrázok". A tatéra som ani nehľadala, do toho vstúpil asi vesmír (alebo si to nazvite ako chcete), pretože som pri bezduchom blúdení Instagramom našla Lucy (@lucysalay) a okamžite som sa do jej tvorby zamilovala. Objednala som si u nej termín, dohodli sme sa na tom, ako bude tetka vyzerať a tak od augusta 2019 chodím po svete na ruke s bielou margarétkou, ktorá okrem čistoty & nevinnosti a nových začiatkov, so sebou nosí aj význam pravej lásky, keďže margarétka vlastne pozostáva z dvoch samostatných kvetov - žltého v strede a bieleho vonkajšieho :) Tým, že sú tieto dve časti neoddeliteľné, margarétky predstavujú spriaznené duše a skutočnú lásku. Asi sa vo mne ozýva romantička. P.S.: Sestra je stále nepotetovaná :D

... a stihla som aj:

Pochopiť, že človek naozaj starne. A nech to znie akokoľvek smiešne či kruto, dvadsaťtri už nikdy nebude osemnásť. Nie, že by mi moja mladosť v dvadsaťtrojke nejako chýbala, veď ešte stále som mladá! Ale opiť sa z pol fľaše vína, prespať pol dňa a nakoniec si musieť dať aj Vyprošťovák, tiež nie je výhra v lotérii :)

Čím dlhšie a aktívnejšie sa opäť venujem blogovaniu, tým sa viac cítim byť súčasťou akejsi komunity. Našla som si svoje blogerské inšpirácie a vzory, ktoré veľmi rada sledujem aj na Instagrame. Instagram je aktuálne veľmi populárny, predsalen - nemusíte písať dlhé texty, ktoré by mali mať hlavu aj pätu a je očosi jednoduchšou a ľahšou platformou, ako odovzdať odkaz našim čitateľom, sledovateľom, fanúšikom, .... A všetci na ňom trávime, či chceme alebo nechceme, väčšinu svojho času - sledujeme čo nové naši obľúbenci pridali, čo robia, ako sa majú, ... Instagram je tu jednoducho vždy s nami. A ja by som Vám dnes chcela ukázať moje tri najobľúbenejšie instagramové účty.

Berenika je veľmi šikovné dievča, ktoré sa okrem svojho blogu Simply Berenica venuje aj svojmu online obchodíku Berenica Designs, v ktorom predáva neskutočne krásne šablóny pre blogerov, ktorí pôsobia na platforme Blogger. Berenika svoj blog píše najmä o vegánstve, minimalizme a zero-waste a rovnako tak pôsobí aj na Instagrame, ktorý by ste mali určite sledovať. Berenika je nielen mojim vzorom a inšpiráciou, ale je aj mojou veľmi dobrou kamarátkou, za čo som nekonečne vďačná :)

View this post on Instagram

A post shared by berenika zakarovská (@simplyberenica) on Jan 24, 2020 at 11:12pm PST

@ALZBETKA.K

Toto sú moje tri aktuálne najobľúbenejšie instagramové účty, ktorými majiteľkami sú šikovné slovenské mladé ženy. Samozrejme, mám mnoho ďalších obľúbených účtov, ktoré s radosťou sledujem, tak sa prosím nehnevajte, ak ste sa tu dnes nenašli. Toto sú dievčatá, ktoré v týchto dňoch sledujem najčastejšie, pretože ma zaujal ich obsah :) Verím, že pokiaľ ste dievčatá doteraz nepoznali, zamilujete sa do nich rovnako, ako ja a budú Vás rovnako, ako mňa, inšpirovať :) 

Žijeme v 21. storočí, v uponáhľanej dobe, kedy sa všetci snažíme byť perfektní a stopercentní. Nebodaj by nám niečo nevyšlo alebo by sme v čomsi zlyhali. Čo by povedali na to ostatní? Že sme nemožní? Nie dosť dobrí? Že sme to mohli spraviť lepšie? Čo by sme na to ale povedali my sami? Asi to isté. Že sme nemožní, nie dosť dobrí a že sme to mohli spraviť lepšie... Niekedy nesúperíme s pocitom, že sklameme druhých. Niekedy bojujeme s pocitom, že sklameme samých seba.

Mali by sme prestať sa snažiť byť perfektnými, tak znie aj článok od mojej kamarátky Bereniky, ktorý by ste si mali určite prečítať. Pretože byť perfektný, to je to najdôležitejšie, čím sa snažíme byť. Chceme mať perfektnú prácu, perfektnú rodinu a priateľov, perfektný dom, jednoducho perfektný život. A všetko chceme mať tak perfektné, že v konečnom dôsledku zabúdame žiť...

Tlak, ktorý cítime a núti nás žiť ten perfektný život, prichádza z rôznych smerov. Môže prichádzať od rodičov, súrodencov, priateľov alebo jednoducho z nášho okolia. Ale rovnako a často prichádza aj od nás samých. A práve o takomto tlaku by som dnes chcela hovoriť. Moji rodičia ma nikdy nenútili byť perfektnou. Nenaliehali na mňa, aby som zo školy nosila samé jednotky, ani na školské súťaže som nikdy nemusela chodiť, ani žiadny ďalší cudzí jazyk navyše som sa nemusela učiť. Nechcem povedať, že by sa o mňa nestarali alebo nezaujímali. Samozrejme, keď som prišla domov a povedala som im, že pôjdem na matematickú súťaž alebo sa chcem naučiť nový jazyk, držali mi palce a podporovali ma. Keď som doniesla domov jednotky, tešili sa a chválili ma. Ale nikdy ma do ničoho netlačili. Z ich strany som nikdy necítila tlak byť perfektnou. Ten som cítila zo seba.

Jednoducho som chcela byť dokonalá dcéra. Chcela som mať samé jednotky, nanajvýš dvojky, aj keď ich odo mňa nikdy nikto nevyžadoval. Jednoducho som ich chcela mať. A na každej súťaži som chcela skončiť čo najlepšie, aj keď som to na sebe nikdy nedala poznať. Chcela som byť perfektná. Chcela som, aby boli moji rodičia nekonečne hrdí. A viem, že aj sú a vždy boli, a ja im za to nesmierne ďakujem, ale ten pocit bol, akoby som nestačila samej sebe. Akoby som nebola pre seba samú dosť dobrá.

prečítaj si: instagramové ideály

Často dávame samým sebe prekážky, ktoré sa napokon samy pokúšame prekonať. Akoby sme sa pokúšali súťažiť samy so sebou (alebo s našou predstavou nášho "perfektného ja") v súťaži, v ktorej nemôžeme vyhrať, pretože prekážky, ktoré si naše "perfektné ja" dáva, budú vždy o krok pred nami. Sú to prekážky, ktoré nikdy nedoženieme, ale môžu dohnať oni nás, napríklad, ako v mojom prípade, na nemocničné lôžko. Prekážky, ktoré nám dokážu poškodiť zdravie. Pretože, viete, tá honba za "perfektným ja" skončí niekedy aj tak. A niekedy musíte padnúť na hubu a až vtedy si uvedomíte, že to "perfektné ja" nemusí byť vôbec také perfektné. A že už viac nechcete byť perfektnými. Že vám začne stačiť byť samými sebou, nech ste kýmkoľvek - nech viete iba jeden jazyk, nech máte akékoľvek známky, nech ste v matematickej súťaži v piatom ročníku na základnej škole skončili na akomkoľvek mieste. A zrazu sa namiesto snaženia byť perfektnými, budeme snažiť byť jednoducho šťastní...

Keby ste sa ma spýtali, kde som cestovala najďalej, moja odpoveď by znela: "Do raja. Na päť dní." Možno by ste sa po tejto odpovedi chytali za hlavu a pýtali ste sa samých seba, či som v poriadku. Či sa to náhodou všetko neodohrávalo iba v mojej hlave...

... kto však povedal, že raj je niečo nebeské? Niečo mimo našej planéty. Niečo, čo môžeme dosiahnuť až potom, čo tu nebudeme. Dovoľte mi povedať, že ja som svoj raj našla. Volá sa Rím.

Nikdy nebolo mojim snom ísť do Ríma. Vždy som radšej preferovala krajiny, ktoré sa nachádzajú vyššie od nášho malého Slovenska. Napríklad taký Londýn, ktorý som navštívila dvakrát a nechala som tam svoje srdce, alebo severské krajiny, ako Švédsko alebo Dánsko, ktoré by som raz chcela navštíviť. To je to moje. Na Rím ma však ukecala sestra. Bola to taká nevyslovená dohoda - ty pôjdeš so mnou do Londýna, ja s tebou pôjdem kdekoľvek budeš chcieť. A tak sme išli do Ríma.

Sedíme v lietadle. Ja, sestra a naša kamoška. Tri dievčatá na ceste do raja. Bojím sa mnohých vecí, no lietania nie. Lietanie milujem, aj keď počet letov, ktoré som absolvovala, viem spočítať na prstoch mojich dvoch rúk. Väčšinu času aj tak prespím, ale na tom lietaní predsalen niečo je. Možno je to tým, že keď som na zemi, lietadlo tam hore je také maličké, že je ho niekedy ťažké vidieť. Vtedy premýšľam nad tým, ako je možné, že ľudia v tom lietadle sú tam hore a ja som tu. A zrazu v ňom sedím - ja tu, hore a niekto, dívajúci sa na lietadlo, v ktorom sedím, tam dole. Som vysoko nad zemou, na ceste do krajiny ďaleko od tej mojej.

Na ceste za dobrodružstvom. Na ceste za slobodou, aj keď iba chvíľkovou. Na ceste do krajiny, v ktorej nechám kúsok svojej duše. Ale o tom v tej chvíli ani len netuším.